Jdi na obsah Jdi na menu
 


Priatelia


Príbeh z anime Inuyasha, o priateľstve Kanny a Kohakua


Chlapec sa posadil a obzeral sa okolo. Veľa toho nevidel, bola noc a všade tma. Vedel však, že doma nie je. A kde je vlastne doma? Nevedel si na nič spomenúť, hlavu mal čudne prázdnu.
Vstal a podišiel k oknu, no nič nevidel. Ak tam vonku aj boli ďalšie domy, nikde sa nesvietilo.
O chvíľu začul za dverami kroky. Niekto s bosými nohami kráčal po drevenej podlahe. Náhle kroky ustali. Dvere sa pootvorili a chlapec zazrel svetlo.
"Kto je tam?" spýtal sa s obavami v hlase.
"Už si hore," povedalo čudné biele dievča a vošlo dnu, "pán vravel, že si sa prebral, tam som ti doniesla jedlo." Dievča za sebou zavrelo dvere a s lampášom v jednej ruke a podnosom v druhej vykročilo k chlapcovi. Ten od nej trocha ustúpil, nepozdávala sa mu. Bola o trochu menšia než on, mala rovné biele vlasy a dlhé biele šaty. Jej pleť bola bledá a oči studené.
"Kto si? Čo odo mňa chceš?" opýtal sa chlapec a cúvol.
"Nemusíš sa báť, Kohaku, nechcem ti ublížiť, hradný pán ma poslal..."
"Sme na hrade? prečo? Bývam tu?" pýtal sa trochu hlúpo Kohaku, no nemohol si pomôcť. Nič si nepamätal.
"Buď ticho, snažím sa ti to vysvetliť," dievča strácalo trpezlivosť, "Áno, sme na hrade. Hradný pán ťa zachránil a priniesol sem."
"Ale kto si ty? A prečo tvoj pán neprišil sám?"
"Som Kanna, démonka. Ešte tu žije moja sestra Kagura a hradný pán Naraku. A teraz aj ty. tvoju dedinu napadli démoni a môj pán šiel dedinčanom na pomov, ale žiaľ, podarilo sa mu zachrániť len teba. A už sa na nič nepýtaj. Odpočívaj, musíš byť unavený," malá Kanna vzala lampáš a odišla. Kohaku až teraz uvedomil, ako strašne ho bolí hlava, a tak si ľahol a o chvíľu zaspal.
Keď sa ráno zobudil, Kanna sedela pri ňom.
"Už si hore. Fajn. Poď so mnou," prikázala mu a vzala podnos, ktorý tam v noci priniesla. Chlapec sa jedla ani nedotkol.
"Kde sú všetci?" Kohaku sa obzeral, ale na hrade boli sami.
"Naraku a Kagura tu nie sú."
Kohaku sa nepýtal kam šli. Ešte vždy ho bolela hlava, tak len pomaly kráčal za Kannou a tá mu ukazovala hrad.
"Väčšina miestností je prázdna. Tam vzadu, tá chodba vedie do ľavého kríla. Tam nechoď, to sú Narakuove izby. Vstúpiť tam smieš, len keď ťa zavolá. Toto je pravé krídlo hradu. Tam sa zdržiavame s Kagurou... teda keď je doma.ke´d tu nie sú, som väčšinou vonku. Poza hrad tečie čistý poto a je tam ovocný sad. Hmm, a tieto padacie dvierka vedú pod hrad, tam nesmieš ísť. Ak by si porušil zákaz, Naraku by ťa zabil!" vystríhala ho Kanna. Popravde tam Kohaku ani nechcel ísť. Nelákali ho vlhké, tmavé a zatuchnuté pivnice.
"Poďme radšej von, tento hrad sa mi nepáči," povedal chlapec nahlas, čo si myslel.
Šli teda von a sadli si na drevené schodíky pred hradom.
"Porozprávaj mi niečo o hradnom pánovi," dožadoval sa Kohaku.
"Veľmi nie je čo. Hradný pán väčšinou nie je doma, a keď je, tam len vo svojich izbách. A jediný, s kým sa rozpráva, je Kagura."
"Ale čo robí tvoj pán?"
"Cestuje a hľadá úlomky SHIKON-NO-TAMA, klenotu, ktorý má obrovskú silu. Naraku nechce, aby ten drahokam padol do nesprávnych rúk. Nanešťastie, nikto nevie, kde sú všetky úlomky. Naraku ich chcel zozbierať a klenot znavu poskladať, ale nie je jediný. Úlomky vlastnia aj mnohí démoni, ktorí z nich čerpajú silu a môj pán ich musí zničiť, aby tie úlomky získal."
"A čo Kagura?"
"Kagura a ja mu niekedy pri bojoch pomáhame, ale častejšie Kagura. Ona je dospelá veterná čarodejka, je silná. Naraku ju v podstate drží na šnúrke, dokáže ju zčasti ovládať. Kagura ho za to neznáša a chce, aby bol zničený. Potom by bola voľná. Ale aj sa ho bojí, pretože on ju môže kedykoľvek zabiť. No a len medzi nami, Kagura chce, aby jej pomohol jeden démon, Lord Sesshoumaru. On je ohromne silný, ale Kaguru neznáša, takže jej asi ťažko pomôže. avšak ona ho miluje, čo mu, samozrejme, nepovie. Preto, keď Naraku nie je doma, Kagura poletuje za Sesshoumarom," Kanna sa zatvárila pohoršene.
Kohaku si pohodlne sadol a pozrel na oblohu:
"Zložité. Budeme priatelia?"
"Čo?" nechápavo naňho pozrela malá.
"Si tu skoro stále sama. Teraz som tu s tebou, tak budeme proti svetu dvaja," usmial sa Kohaku a pozrel na Kannu, "Budeme priatelia?"
"Kohaku, ja nemám žiadnych priateľov," povedala Kanna a odvrátila sa.
"Ale prečo?" Kohaku bol z Kanninej rýchle zmeny nálady zmätený. Čo je s tým dievčaťom?
"Vieš, démoni sú iní ako ľudia. Nemávajú priateľov."
"To nie je pravda! Démoni môžu mať priateľov a dokonca môžu niekoho ľúbiť! Presne ako ľudia!" začal sa malý zlostiť.
"Ako to môžeš vedieť?" Kanna sa naňho mračila, v očiach mala odpor.
"JA ťa mám rád!"
"Mýliš sa! Ty a ja nikdy nemôžeme byť priateľmi! Nepoznáš ma a ja nepoznám teba. Sme úplne odlišní," kričala. Potom sa obrátila a odišla do hradu. Kohaku tam ostal sedieť a premýšľal, čo s démonkou je. Nemohol vedieť, že Kanna nikdy nikoho nemala rada a nemohol vedieť, čo vedela ona - o Narakuových plánoch s ním.
Kanna si sadla v jednej prázdnej izbe. Spravila chybu, že sa s chlapcom zblížila a Naraku ju učite potrestá. Chcel chlapca využiť a ona to vedela.
"Veď to je len človek a k tomu ešte démonobijec," povedala si nahlas, akoby chcela presvedčiť samu seba, "Doteraz takých ako ja zabíjal. Nemám ho prečo ľutovať." Vzdychla si. Ale prečo ho potom ľutujem? Cítila, že k tomu malému človeku necíti nenávisť, že ho má rada. Bol to celkom nový a neznámy pocit, nikdy v živote nič podobné necítila. a bola z toho zmätená.
"Kanna? Kde si?" rozľahol sa po hrade Kohakuov hlas, "nechci, aby som ťa hľadal!"
Kanna vstala a šla ku dverám. Čudovala sa, ako môže byť ten chlapec taký bezstarostný. Kľudne sa smeje a vykrikuje tu a vôbec nevie o Narakuových plánoch. A jej to bolo ľúto. Zrazu sa rozhodla, že ho nebude neznášať. Veď sa to ani nedá, povedala si sama pre seba a zakričala:
"Tu som!"
"Super, prečo si sa skryla?"
"Neskryla. Rozmýšľala som."
"A o čom?"
"Nepoviem!"
"Nemáš ma rada? Spravil som ti niečo?" pýtal sa smutne Kohaku.
"Ty si hlúpy! Furt sa iba vypytuješ."
"Prepáč. Už nebudem."
"Dobre."
"Čo dobre?"
"Zase sa vypytuješ! Dobre, budeme priatelia. Ale nepýtaj sa furt."
"Super!" vykríkol natešene chlapec a objal začudovanú Kannu, "kedy budeme jesť?"
"Zase sa pýtaš," povedala Kanna naoko prísne, ale potom sa rozosmiala. Prvýkrát vo svojom živote sa tá malá démonka smiala. A smial sa aj Kohaku a potom spolu utekali zohnať nejaké jedlo.
Keď dojedlinasolené mäso, čo im tam nechal Naraku, šli von. Bolo krásne slnečno.
"Dnes sa Naraku vráti," povedala Kanna a veľmi sa snažila, aby jej hlas neznel sklamane.
"To je fajn, som už celkom zvedavý. Aj Kagura?"
"Asi áno. Môžeme sa pozrieť," malá démonka doniesla z hradu biele zrkadlo a ukázala ho Kohakuovi. Ten sa prekvapil, keď v ňom nevidel seba, ale ženu s čiernymi vlasmi vypnutými dohora a červenými očami, ako letí na veľkom pierku.
"To je Kagura. Už sa vracia. A tu je Naraku," dievča prešlo rukou cez zrkadlo a v
ňom sa zjavil niekto celý oblečený v kožušine.
"Vau, vyzerá to zaujímavo," povedal Kohaku, ale Kanna nesúhlasila:
"Nie, podľa mňa je to hlúpe. A tá kožušina smrdí, ale to mu nemôžem povedať. Vieš, aj keď sa Naraku mnohým protiví, nie je škaredý. Tak neviem, prečo si tak zakladá na tej vypĺznutej veci," pohoršovala sa Kanna, za čo do nej chlapec šťuchol:
"Ale no tak! Možno chce vyzerať záhadne," zasmial sa a začal ju naháňať.
"Počakj, zanesiem zrkadlo," povedala už trošku vážnejšie Kanna, "ostaň tu, potom sa budeme hrať." Vošla do hradu, ale keď sa vrátila von, našla tam miesto Kohakua svoju sestru Kaguru.
"Čo sa to tu deje? Mala si to decko strážiť a on si tu zatiaľ voľne pobehuje. Buď rada, že som tu skôr ako Naraku!" oborila sa na malú.
"Ale kde je Kohaku?"
"Zavrela som ho. A ty si nemysli, že ti to len tak prejde!"
"Aah," vzdychla Kanna a bežala do hradu. Odomkla Kohakuovu izbu a vrútila sa dnu. Chlapec ležal na dlážke, bol v bezvedomí. Na hlave mal nepeknú ranu.
Kanna si k nemu sadla a potriasla ním.
"Kohaku, hej, Kohaku, preber sa!" ale chlapec sa nehýbal.
"Čo to robíš?" začula za sebou pohŕdavý hlas. Otočila sa ku Kagure, ktorá medzitým vošla do izby, a v očiach mala slzy.
"Čo si mu spravila?" spýtala sa tichým, plačlivým hlasom.
"On bude v poriadku, ale ty nie, keď sa Naraku dozvie..."
"Keď sa Naraku dozvie čo?" ozval sa muž s dlhými vlnitými čiernymi vlasmi. Obe sa mykli, nepočuli ho prichádzať. Naraku vošiel do miestnosti.
"Pane, ja, teda Kanna, my..." koktala čarodejka a ustupovala pred ním.
"Si smiešna! Zmizni mi z očí!" povedal jej znechutene a vystrčil ju z miestnosti.
"A ty," otočil sa ku Kanne držiacej chlapca, "čo to stváraš? Zakázal som ti rozprávať sa s ním. Musíš stále robiť problémy?" Dievča ani nepíplo, v očiach malo strach. Naraku ju schmatol za plece a zdvihol do výšky. Malá sykla od bolesti.
"Čo s tebou len urobím? Aký trest je najlepší za zradu?"
"Pane, ja, viac sa to nestane, pane..." potichu sa ozvala.
"Ale iste, viac sa to nestane," zaškeril sa Naraku, "ale nemalo sa to stať ani raz! Týždeň bez jedla a vody v reťaziach ťa odnoučí neposlúchať!" a odtiahol ju z izby.

* * *

O pár hodín sa Kohaku prebral. Posadil sa a premýšľal. Čo sa vlastne stalo? Čakal na Kannu, keď sa zrazu zdvihol vietor a odkiaľsi zhora vo víre priletela postava. Ženský hlas niečo zakričal a vzápätí dostal ranu do hlavy. potom sa už nepamätal na nič.
Dotkol sa hlavy tam, kde ho tá neznáma trafila. Mal tam škaredú ranu. Takže to nebol sen. Ale kde je Kanna? Prečo nie je pri ňom? Spravila jej tá neznáma niečo?
"Kanna!" zakričal Kohaku a šiel ku dverám, ale boli zavreté. Začal s nimi mykať a kričať Kannino meno, ale tá neprišla. Tak s tým prestal a sadol si k stene.
Nemal rád neistotu. Stalo sa Kanne niečo zlé? Alebo sa naňho vykašľala? Spravil niečo nesprávne?
Opäť vstal a začal sa prechádzať po izbe. Čo má robiť? Rozhodne tu len tak nebude sedieť. Musí vedieť, kto bola tá neznáma osoba.
"Je tu niekto?" zakričal. Nič. To sa ju nepáčilo. Možno sa už vrátil hradný pán a Kagura, spomenul si a začal nastriedačku vykrikovať ich mená. Kričal ako najhlasnejšie vedel a už by to vzdal, ale zrazu začul na chodbe kroky. Počul cvaknutie zámky, potom sa dvere otvorili. Za nimi stál vysoký muž v modrom kimone, s dlhými vlnitými čiernymi vlasmi.
"Kohaku, vítam ťa na mojom hrade," usmial sa Naraku.
"Kde je Kanna?"
"Niekde sa hrá, prečo?" povedal Naraku nevinným hlasom a v duchu sa usmial. ovládnuť mysel tohto chlapca nebude problém.
"A nebola tu?" spýtal sa Kohaku sklamane.
"Nie, ale asi ťa nechcel rušiť. Vieš, omylom ťa zranila a bála sa, že jej to vrátiš."
"Zranila? Nie, to bola tá..."
"Ale nie," zasmial sa Naraku, "to bola Kagura. Mal si šťastie, že sa zrovna vrátila." Chlapec si spomenul. Kanna mu predsa vravela, že jej sestra je veterná čarodejnica.
"Ale, myslel som, že Kanna je moja priateľka."
"Nič si z toho nerob," utešoval ho Naraku a chytil ho za ruku, "poď so mnou." Viedol ho do izieb v ľahov krídle hradu. Čo asi chce?
Zastali pred jednou z izieb a vošli dnu. V izbe bol veľký kozub a pred ním boli na zemi dva vankúšiky. Z kozuba sa vznášala akási ťažká sladkastá vôňa.
"Posaď sa," povedal Naraku a ukázal na jeden vankúšik. Sám si sadol na druhý a díval sa na Kohakua.
"Si teraz mojím hosťom a ani sme sa ešte nezoznámili," Naraku hodil do ohňa za hrsť prášku a vôňa ešte zosilnela.
"Nemáš pekné zranenie. No nič, najprv s tým niečo spravíme. Na zranenia sú najlepšie meditácie. Povediem ťa. Teraz zavri oči," prikázal mu. Kohaku poslúchol.
"Dobre, a teraz počúvaj môj hlas. Chceš počúvať len môj hlas a pomaly sa ponáraš do podvedomia..." odriekal Naraku kľudným, hypnotizujúcim hlasom, "Si úplne uvoľnený, chceš sa len nechať viesť. Kohaku počúvaj ma. zabudni na všetko, čo sa tu stalo." Kohaku sa mykol. Naraku ztíšil hlas, "Cítiš sa príjemne, spomienky ti voľne unikajú z hlavy. oslobodzuješ sa od nich. Chceš zabudnúť na všetko, čo sa stalo na mojom hrade... na Kannu... na kaguru... jediné, čo chceš, je počúvať môj hlas. Už navždy."
Tá sladkastá vôňa, pomyslel si malý, ten hlas. Je taký príjemný. Pomaly upadal hlboko do svojho podvedomia. Cítil sa dobre, nechcel aby sa to skončilo, chcel len, aby ho ten hlas viedol. Bol taký upokojujúci, cítil, že ho ochráni. Môže mu dôverovať... zabudnúť na všetko a len sa nechať viesť...
Naraku sa rozosmial odporným smiechom. Teraz už Kohakua úplne ovládal. Potreboval ho v boji proti svojim najväčším protivníkom a bolo fakt jednoduché docieliľ, aby chlapec nerozmýšľal, aby necítil, aby ho len poslúchal a pritom konal proti vlastnej vôli. Ľudská mysel je tak slabá...
A malá Kanna všetko vedela. Uvedomovala si viac ako inokedy, aký je jej pán krutý, a ubíjala ju vlastná bezmocnosť.
Kagura sedela pred ňou a škodoradostne sa usmievala. V rukách držala Kannino zrkadlo tak, aby v ňom malá mohla všetko vidieť. Tešilo ju, že je taká nešťastná, ale hlavne, že Naraku konečne raz potrestal aj niekoho iného ako ju.
"Vidíš, ty hlupaňa, mala si mu dať pokoj! Dobre si vedela, že Naraku ho potrebuje," povedala posmešne a položila zrkadlo pred Kannu. Potom odišla a nechala ju samu.
Kanna znechutene zrkadlo odkopla. Po prvý raz v živote Kaguru nenávidela, ale uvedomovala si aj, že jej trest patrí. Vedela, že sa nemôže priateliť s ľuďmi, a aj tak to spravila. Ale vedela tiež, že to neľutuje, že by to spravila znovu. Vlastne by dala hocičo na svete za to, aby mala znovu skutočného priateľa, ale bolo to nemožné. Nikdy sa to už nezopakuje. Osud to chce takto a nie je v jej silách zmeniť to.

Obrazek


 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář