Poviedky od Elizabeth May

Rybár, malé dieťa a more

Kedysi dávno som nadviazala známosť. S morom. A často som sa s ním rozprávala. Celé hodiny. Uchvacovalo ma svojou sviežosťou a silou. Nedočkavo som každé ráno vstávala, aby som videla ako perlí v ustavičnou pohybe. Načúvala som mu a ono načúvalo mne. Nekonečné rozhovory.
Po rokoch odlúčenia naň spomínam. Zavriem oči a počujem jeho šum, cátim, ako v ruke žmolím piesok. Viem, že more poznamenalo všetko okolo seba. Aj mňa. Vošlo mi do rúk a ja som sa ho mohla dotýkať. Ľahla som si na hladinu a dovolila som mu pohrávať sa s mojimi vlasmi. V ústach som cítila jeho slanú chuť. Vstúpilo mi do srdca a vždy, keď naň spomínam, napĺňa ma túžbou byť stále s ním.
Keď sa človek pozerá na more, zbavuje sa všetkého. Očisťuje sa. Do srdca sa mu vkradne pokoj. Chce sa stať riasou a len sa nechať kolísať vlnami. Ako by tam bol len kvôli moru. Nie more preňho.
Dnes mi to chýba. Nechala som pri ňom kúsok seba a ostali mi len spomienky. Úlomky v pamäti. Všetky sú hmlisté. Ja ich nechcem. Chcem, aby to bola prítomnosť a ja by som ho mohla znova vnímať.
V snoch sa k nemu vraciam. Pomaly, akosi rozvážne k nemu kráčam. Bosými nohami vnímam vyumývaný piesok. Vo vzduchu cítim jeho vôňu. mám zavreté oči. Nechcem ho vidieť skôr, než budem pripravená. Bojím sa sklamania, že nebude také, aké som ho zanechala. Spomaľujem. Počujem ten známy zvuk, ako nežne ku mne beží. Keď otvorím oči - bude tam.
Predlžujem napätie.
A zrazu sa všetky pochybnosti rozplynú. Otvorím oči. Na malinkú chvíľu ho uvidím. Je tam, v celej svojej mohutnosti a kráse. Je rozložité a mocné. ustupuje. Samo sebe, vo svojich stopách. Chaluhy, mušle, morská tráva. Vo vzduchu rozptýlené kvapôčky vody. Obzor krája slnko. A vlny bežia. Vidia ma a prihovárajú sa mi. Ja im chcem odpovedať, ale skôr ako otvorím ústa, je preč. Rozplynie sa mi pred očami a ja si uvedomím sivú realitu.
Inokedy zase spomínam naňho. Doteraz pred sebou vidím ten obraz. Ako sme odrazu boli traja.
Ten tretí bol vysoký a mocný. Mal za sebou to, čo mňa len čakalo. Mal to vpísané v očiach. Plodné roky života.
V tej chvíli sme tam boli len traja. Široko - ďaleko len rybár, malé dievča a more.
Neviem, kto z nás si prvý všimol toho druhého. Kto sa skôr pristavil. Podali sme si ruky. Držala som vo svojich rúčakch dobré ruky robotného človeka. Ruky, z akých každý rád prijme kúsok šťastia. Aj im patril môj. Kúsok šťastia, ktorý rozžiaril jeho šibalské oči.
Sedeli sme na vyhriatom piesku a pokračovali v rozhovore s morom. Tenkrát bol obsažnejší. Bohatší.
A odrazu som to vedela. Vo svojom malom srdiečku som vtedy pocítila, že more človek môže pochopiť len cez druhého človeka. Rovnako oddaného, ktorý s morom žije už roky. Ktorý sa ho dotýka nielen telom, celou svojou bytosťou, ale aj svojím srdcom. Vie inému pomôcť pochopiť more, lebo ním pretieklo. Lebo sa v ňom udomácnilo so všetkou svojou hĺbkou a premenlivosťou.
Jeho srdce také bolo. A bolo tu pre mňa. Pomohlo mi obsiahnuť celé bohatstvo mora.
Pláž, zohiata a pozlátená od zapadajúceho slnka, dodávala nášmu rozhovoru úžasnú atmosféru. Bola to pláž, na ktorú cudzinec nie je zvyknutý. Opustená a nepreskúmaná, ale predsa nám tak známa. Rozhorúčený piesok a voda rozžiarená poslednými lúčmi.
Pláž bola po dlhom dni už len naša;
Patrila jemu, rybárovi s ohnutým chrbtom a usilovnými rukami. Rybárovi sklonenému nad pieskom v neustálom rozhovore. S hlavou nahnutou, aby lepšie počul more. To mu po dlhom dni vlievalo do srdca pokoj. a on vedel, že ráno mu zas dodá novú silu. Tak ako už dlhý čas predtým.
A patrila mne. Malému dievčatku, ktoré po nj pobehovalo a zbieralo vyplavené chaluhy a mušle. Potom si k nemu prisadlo. Zahrabalo si drobné rúčky do piesku. Príjemne hrial.
Potom sme tam sedeli. On sledoval zapadajúce slnko. Bol trpezlivý a mlčanlivý. Vyžaroval pokoj a dovolil to aj mne. A deň pomaly končil.
Pred rokmi som sa rozprávala s morm. Potom prišiel on a ja som ho mohla aj pochopiť.
Dnes už len spomínam na tie spoločné chvíle. ale nesmútim, neprestávam veriť v more. Viem, že sa tam raz vrátim a všetko bude ako vtedy. Opäť sa všetko naplní - rozhovorom nás troch.