Poviedky od Elizabeth May

Stál tam, oproti nemu. Hľadeli na seba cez závoje dažďa, šaty premočené, pramienky vody im stekali po tvárach.

"Čo odo mňa ešte chceš? Dosiahol si predsa svoje, tak si už choď!"

"Nie, NEDOSIAHOL som ešte všetko. A neodídem kým to nedosiahnem."

"Daj mi už konečne pokoj," postava sa zvrtla a pustila sa do behu. Bežala pár metrov po romočenej tráve, potom sa zrútila na zem.

"Prečo to robíš?" spýtal sa tichým hlasom osoby stojacej nad ním.

"Vieš dobre, že mi NEMÔŽEŠ odporovať, Tak prečo sa brániš? Je to pre tvoje dobro..." povedal s nebadateľným odtienkom ľútosti v hlase.

"Bolo by to lepšie pre teba," slzy mu splývali s kvapkami dažďa. On, čo nikdy neplakal, si teraz zo všetkých síl snažil udržať pevný hlas.

"Chceš to aj ty, tak si to priznaj. Týraš, ubližuješ len sám sebe," prihováral sa mu zmierlivo.

"NECHCEM!" výkrik sa niesol nocou, "vzal si mi všetko, všetko na čom mi kedy záležalo! NENÁVIDÍM ťa!" utrel si premočeným rukávom tvár, "Ak ti ide len o mňa, nezáleží mi na tom. Moja duša je už mŕtva, zomrela s nimi. Ostala mi len bolesť, tá jediná mi pripomína, že môj zbytočný život ešte neskončil."

"Nehovor tak," pristúpil k nemu, zohol sa a objal muža na zemi. Bolelo ho ako sa trápil, ale nemohol inak. Keby len nebol taký tvrdohlavý...

"Prečo..." odvetil chabo, zlomeným hlasom, ale nebránil sa. Chcel, túžil len utiecť od toho všetkého.

"Kouji, nebráň sa. Všetci, na ktorých ti záležalo, sú mŕtvi." Kouji bolestivo zažmúril oči. Prečo mu to musí pripomínať?

"Zabil si ich," skonštatoval zachrípnutým hlasom, "nenávidím ťa, Nick, nikdy ti to neodpustím," chabý pokus o odpor. Schúlil sa mu v náručí, nemal už silu. Rozmýšľal, prečo toto všetko. Ako sa to mohlo stať a prečo práve on... Chcel by dúfať, mať nádej, že všetko toto je len zvrátená nočná mora, že sa ráno prebudí vedľa svojej milovanej Midori a život bude pokračovať ďalej. Ale až priveľmi dobre si uvedomoval, že to tak nie je, pretože prišiel ON a kruto si vzal, čo chcel. A po tom všetkom ešte od neho chce, aby mu odpustil a oplatil jeho lásku.

Po tvári sa mu pomaly skotúľala osamelá slza. Slza vzdoru a strachu. Vedel, že ho musí nenávidieť, musí sa za nich pomstiť a potom bude môcť aj on v pokoji zomrieť, ale cez všetko niekde vovnútri začal pociťovať k Nickovi akúsi náklonnosť. Chcel, aby on nasadil znova tú svoju aroganciu, aby mu dal dôvod a on by ho mohol LEN nenávidieť.

Lenže to, ako sa teraz oňho staral, skoro ospravedlňujúco, akoby bol iný človek, takmer sa nedalo uveriť, že ten istý, čo tak chladnokrvne zničil celý jeho život a vzal si ho... a jemu sa zrazu zapáčila myšlienka zabudnúť na všetko a nechať ho starať sa oňho, začínalo mu to byť ... príjemné? Vydesil sa a potriasol hlavou, na čo ho Nick len tuhšie objal. Akoby vycítil jeho vnútorný boj, ktorý pomaly ale isto prehrával.

"Môj malý hlupáčik, zabudni už konečne na minulosť. Prečo klameš sám seba? Ty to takto nechceš. Nechceš žiť do konca života v smútku a sám, keď môžeme byť spolu a šťastní... Budeš len môj a budeme už navždy spolu. Budem ťa ochraňovať a uvidíš, že všetko bude v poriadku."

Koujimu sa chcelo dôverovať tomu hlasu. Veď ho predsa nenávidí, miloval a bude milovať len svojich blízkych, aj keď už nežijú. Ako by mohol-. je taký unavený, je lahšie zabudnúť na to, minulosť predsa nezmeníš, musí žiť teraz.- ale je to vrah, ON ich zabil takže nemôžeš byť s NÍM... nikdy šťastný- to aký je teraz, ľutuje to, bol schopný toho všetkého len kvôli nemu, ospravedlňoval si vzápätí a vedel, že svoj boj definitívne prehral. Je to ale vážne prehra?

Vymotal sa z Nickovho objatia a pozrel mu do očí. Nebol v nich už ani náznak vzdoru, len akýsi vzdialený smútok.

"Chápem, nemusíš nič hovoriť. Dám ti času koľko chceš, Kouji," pomohol mu vstať a prehodil cez neho svoj kabát. Vzal ho za ruku a viedol ho k svojmu autu. Konečne! Konečne sa mu podarilo získať milovaného Koujiho. Tak veľmi ho mrzelo, že mu musel ublížiť, ale všetko mu vynahradí, sľúbil si a bol so sebou spokojný.