Jdi na obsah Jdi na menu
 


Mini-Poviedka


V tejto poviedke zmysel nehľadajte (hlavne nech ma jeden nemenovaný Riško nezabije, že som tu z neho spravila zradcu), napísala som ju z nudy v škole =)


Vošla som ešte raz do izby. Zakývala som na plyšovú korytnačku na poličke a v slúchatku sa ozvalo: "Vidím ťa." Fajn. Kamera funguje a všetko je pripravené. Spokojne som sa odšuchtala do bytu oproti a zvalila na stoličku pred monitor. Na ňom svietila mne dobre známa izba - práve som sa z nej vrátila. Riško zaujato pozoroval monitor, na ušiach mal slúchadlá. Strhla som si vysielačku a šťuchla som doňho a ukázala zdvihnutý palec.
Nemuseli sme ani dlho čakať. Asi za pol hodinu sa rozblikal prístroj napojený na detektor pohybu v apartmáne oproti. Je vnútri!
Na monitore sme zazreli postavu. Do tváre jej nebolo vydieť, ale podľa postavy a pohybov som ľahko rozoznala muža. Mal na sebe tenisky, rifle a tmavú mikinu s kapucňou na hlave. Chvíľu tam postával, potom si sadol na posteľ. Pozrel na hodinky, zjavne na niekoho čakal.
Ubehlo ďalších 15 minút, keď sa detektor znovu rozblikal. Rišo sa nahlas nadýchol a pozrel na mňa.
"A je to tu," naznačil ústami a sústredil sa na dianie v izbe. Chvíľu som sa zamyslela nad našou chybou - či si nevšimnú vyľudnené poschodie, ale zdalo sa, že nič netušia. Plán šiel doteraz dobre.Na monitore sa zjavila ďalšia postava, tentoraz žena. Mala dlhý bavlnený kabát béžovej farby a husté tmavé vlasy jej voľne splývali na plecia. V ruke niesla čiernu športovú tašku, ktorá jej s elegantným výzorom vôbec neladila.
Muž vstal z postele a podišiel k nej. Ona pustila tašku na zem a vrhla sa naňho. Objala ho a on ju tiež. Potom ju pustil a ona trochu ustúpila. Zohol sa po tašku a položil ju na posteľ. Chvíľku sa v nej hrabal. Vzpriamil sa a niečo žene povedal. V našich slúchadlách však len zašumelo a Riško na mňa spýtavo pozrel. Pokrčila som plecami, nevedela som, prečo dokelu ten mikrofón nefunguje. Musíme sa spoľahnuť len na diktafón v izbe...
Medzitým, čo Rišo trochu zúrivo hľadal chybu v našom zariadení (stále dúfal, že to bude len niečo odpojené, nie chyba mikrofónu tam v izbe), žena podišla k posteli. Sadla si, schovala tvár do dlaní. Muž na ňu vrieskal, ale ja som počula len neznesiteľne hlasné šušťanie. Žena spustila ruky a niečo mu povedala. Potom sa zdvihla a zmizla z izby. On za ňou neveriacky hladel, akosi nechápavo. Vzal tašku a tiež odišiel. Kríkla som na Riša, už skoro zamotaného v kábloch, že idem len skontrolovať, či fakt odišli. Nemôže to predsa takto skončiť!
Zišla som výťahom do podzemného parkoviska hotela. Vyplížila som sa z neho a skrčená som kráčala poza autá. Začula som hlasy, áno, celkom iste to boli muž a žena. Na niečom sa bavili. Podišla som bližšie a načúvala ich rozhovoru.
"... a TSA má smolu," zasmial sa odporný mužský hlas.
"Miláčik, ešteže ťa Richard varoval, je to síce decko, ale mohla všetko zničiť," piskľavý ženský smiech, "Za toto by nám mali zaplatiť..."
Dokelu, došlo mi o čom hovoria.Richard v tom ide s nimi? Ale to je nemožné! Prekvapene som sa pohla a to som nemala. Spustil sa rýchly sled udalostí;
Jeden neopatrný pohyb, kotúlajúci kameň sa ozýval v podzemnej garáži ako celá lavína blavanov. Úskok, pokus o útek, chyba, vyšla som z hluchého miesta. Je to bývalý vojak, nie ako ona. V sekunde si uvedomil situáciu. Zaleskla sa hlaveň s tlmičom a takmer nepočuteľný výstrel ma prinútil zastať. Tupý úder, bolesť sa dostaví až o pár sekúnd. Smola, jedna chyba, jedna mizerná sekunda... Nemala som šancu.
Čas som vnímala akoby spomalene. Zrútila som sa na zem. Dvere výťahu sa otvorili a v nich stál Richard. Vykríkol NIE, pribehol k mužovi a vytrhol mu zbraň. Ale bolo neskoro, zase raz prišiel niekam neskoro, pomyslela som si znechutene.
Zachrípnutým hlasom spustil na muža:
"Takto som to nechcel... mali ste si dávať pozor... mali ste hneď vypadnúť... neskoro som si uvedomil, čo mi povedala... keby aspoň mikrofón fungoval... ale je to vaša chyba... keby ste sa tu nevybavovali... " ďalej som už to jeho zmätené blabotanie nevnímala.

Vraví sa, že človeku tesne pred smrťou preletí pred očami celý život. U mňa to tak nebolo. Prišla obrovská bolesť, mozog si uvedomil po zásahu roztrhané vnútro, ale otupená myseľ si uvedomovala len jediné. Ten hlupák, Riško, môj partner a skvelý agent... nechcelo mi to dojsť. Ako mohol? Ako dlho to už robil? A prečo? Čo chcel dokázať týmto divadielkom? Chcela by som mu ešte jednu vraziť... Ale k tomu už nedôjde. Pomaly som upadala do bezvedomia, z ktorého som sa už nikdy nemala prebrať...


Obrazek


 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář