Jdi na obsah Jdi na menu
 


17. časť

1. 6. 2007

Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)


Cestou k jazeru trénerka rozprávala o všetkom možnom - o rastlinách, zvieratách, počasí... Ai ju zaujato počúvala, žasla nad tým, aká je ukecaná. Pomaly takto došli k jazeru. Ai to tu nepoznala, ale zdalo sa, že Beatrice sem chodieva často. Našla pekné miesto s mäkkuškou trávou a rozložila tam deku. Sadla si a dívala sa na Ai, ktorá postávala bokom.
"Aká je tu voda?" spýtala sa.
"Choď vyskúšať, ale po lete ešte bude trošku rozhriata."
Ai prešla k jazeru. Voda bola čistučká a osviežujúca, ale nie moc studená. Kľakla si a zamočila si ruky. Na dne bol jemný piesok. Vyzula si topánky a po členky vošla do vody. Nohy sa jej jemne zabárali do piesku a výrili ho na dne. Prechádzala sa po plytčine a špliechala nohami.
O chvíľu už trénerku omrzelo sedieť na deke a dívať sa na Ai. Došla k vode, zohla sa a oprskala ju. Tá sa začala chichotať a špliechať naspäť. Beatrice tiež vošla do vody, pritom si zamočila okraj šiat, ale nezdalo sa, že by jej to vadilo. Oboma rukami spliechala ako najlepšie vedela a tá jej neostala nič dlžná. Pomaly pred ňou ustupovala a bláznivo sa smiala.
Zrazu sa však Ai zakolísala a letela do vody. Beatrice prestala špliechať a prekvapene sa dívala na dievča vo vode. Tá najprv vyzerala zarazene, potom sa začala smiať. O chvíľu sa už smiali obe, trénerka jej pomohla vstať a šli na breh. Topánky nechali pri jazere a naboso prešli po tráve k deke. Pofukoval mierny vetrík a obe sa trošku triasli od zimy.
"Tie šaty sú beznádejne mokré," chichotala sa Ai a žmýkala okraj unifromy.
"Dúfam, že neprechladneš," starala sa Beatrice
"Nie, nie, nie je až tak zima," Ai po kolenách došla ku košíku, "tak, čo tu máme?"
"Počkaj," usmiala sa trénerka a vybrala z košíka tanieriky, chlebíčky a veľkú sklenenú fľašu. Potom košík odložila bokom so slovami `to až neskôr`.
Ai si vzala chlebík a s chuťou sa doň zahryzla.
"Je to dobré," povedala s plnou pusou a čakala, kedy si vezme aj trénerka.
"Som rada, že ti chutí," zamyslene zahryzla do svojho. Ai sa dívala na oblohu. Ak toto mal byť trest, už nikdy nebude dobrá... rozmýšľala.
"Čo budeme robiť teraz?" dychtivo vyzvedala. Obzerala sa okolo a zbadala veľkú jabloň.
"Mám nápad," a už sa na ňu aj štverala, "môžeme si nazbierať pár jabĺk a opiecť si ich večer v kozube. Prineste mi, prosím, košík!"
"No rada by som, ale ešte v ňom čosi je," povedala tajnostkársky.
"Fuu, a čo také?" Ai skočila z konára dolu, až sa trénerka zľakla, či je celá.
"Poď sa pozrieť," usmiala sa, keď k nej Ai, ešte vždy živá, dobehla.
"Jee, pravý anglický Trifle! Teda že ste mi to nepovedali skôr!" Ai zbožňovala tento piškótovo-karamelový koláčik s alkoholom a ovocím.
"Ušla si."
"Nie, len som vymýšľala program," ohradila sa Ai dôležito a pustila sa do koláča.
"Nechaj niečo aj mne," smiala sa Beatrice. Chvíľu ticho sedeli a ona premýšľala nad Ai. Rosemarine ju varovala, vraj je to rozmaznaná potvora, tak aby si na ňu dala dobrý pozor. Vytríhala ju pred jej `záľubou` znemožňovať ľudí a robiť schálnosti. Vravela, aká je arogantná a čo všetko vyvádza, ale jej to na ňu nejako nesedelo. Totiž ona videla len veselé, bláznivé dievča, ktoré malo rado spoločnosť. Vedela o jej povesti v škole aj o tom, čo o nej hovorili ostatné učiteľky, ale keď sa na ňu dívala ako sa napcháva koláčom a usmieva sa, zrazu sa jej tomu ani nechcelo veriť. Nie je taká a ona nevedela, prečo to robí. Prečo nemôže byť stále taká ako teraz.
"Ai?"
"Hm?"
"Chcela som sa ťa niečo spýtať."
"Čo také?" zvedavo na ňu pozrela svojimi tmavými očami a trénerka si to aj rozmyslela.
"Chce sa ti ísť ešte po tie jablká?" zahovorila.
"Ano, prosím, len som zjedla toľko trifle, že neviem či ma ten strom udrží. Ale musíte mi držať košík," rozkázala si a žmurkla na ňu. Vstala, oprášila si šaty a povedala:
"Ide sa na to." Vyliezla na strom šikovne ako opička a rozhliadala sa po najlepších kúskoch. Potom ich zhadzovala trénerke, ktorá ich ukladala do košíka, a bláznivo sa smiala zakaždým, keď sa jej nejaké nepodarilo chytiť.
"Už ich máme dosť, pod dolu!"
"Nechce sa mi, je tu dobre," zakričala jej zhora. Beatrice sa teda odhodlala a vyliezla za ňou. Usadila sa na konáre a pevne sa držala kmeňa. Nepatrila zrovna k ľuďom, čo často lozia po stromoch.
"Počkať, toto je... jaaj, však spadnem," zvrieskla, načo sa Ai začala rehotať.
"Pokooj," vyškerená sa posunula k trénerke, ktorá teraz kŕčovito objímala kmeň.
"Nemykaj tým stromom," hystericky zvyšovala hlas, až sa ai skoro udusila od smiechu.
"Nebojte sa, to sa nedá tak ľahko spadnúť. Chyťte sa rukami sem," Ai jej nasmerovala ruky na konár nad nimi, " tak a je to."
"Ako zlezem dolu?"
"Jednoducho, pomôžem vám," Ai sa presunula opäť na svoj konár vysoko v korune a pohodlne sa usadila. Poobzerala so dookola, odtrhla si krásne červené jablko. Hompáľala nohami a hrýzla do jablka. Trénerka s auž trochu ukľudnila a škúlila na dievča.
"Ako sa môžeš zase napchávať?"
"Chcete?" vyškerila sa.
"Nie, ďakujem. No tak tu sedíma, čo bude teraz?"
"Neviem, ja som vymyslela ten strom, zvyšok nechám na vás."
"Nie že by som neverila tvojim nápadom, ale radšej by som už odtiaľto zliezla," pozrela na zem, ktorá sa jej zdala tak vzdialená.
"Ale bola to zábava,"
" No možno pre teba, skoro som sa zabila," Ai sa pousmiala. To určite, hysterka!
"Tak dobre, vzdala sa, zošmykla sa nižšie a zoskočila na zem.
"Počkať, a čo ja?"
"Aha, vy ste ešte tam?"
"Hodím po tebe niečo!"
"Jedine ak jablko," podpichovala Ai. Potom, za pomoci Ai, sa trénerka konečne stála bezpečne na zemi.
"To sme tam dlho nevydržali."
"Stačí. Ak zas niekedy budem chcieť vyliezť na strom, zakáž mi to!"
"Dobre," zazubila sa Ai a šla si k jazeru po topánky. Beatrice bola vydarená tam na tom strome, pomyslela si.
"Prečo sa bojíte výšok?" spýtala sa jej.
"Neviem, odmalička nemám rada výšky. Zato tebe to lozenie ide nejako moc dobre."
"No, na stromoch sa dá dobre schovať a väčšina ľudí za vami nevie vyliezť," vyhýbavo povedala ai.
"Už by sme sa mali pomaly vybrať naspäť, ak chceme ešte stihnúť to opekanie. Lebo potom sa už ostatní aj vracajú."
"Uhm," Ai súhlasne pokývala hlavou a šla pozbierať veci. Prázdnu fľašu a taniere dali do košíka, deku spolu poskladali.
"Ešte by som tu ostala, vzdychla si Ai a obzrela sa na jazero. Potom vzala košík. Niesla ho v oboch rukách pred sebou a šla trošku smiešne, lebo košík plný jabĺk bol predsa len dosť ťažký. Malá Ai s veľkým košíkom, škerila sa Beatrice a kráčala za ňou s dekou pod pazuchou.


 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Ahooj:-)

(Anime.b, 1. 6. 2007 15:39)

mooc pěkný!!:-) Nespřátelíme?