12. časť
Vyše týždňa bolo v Strattonovom inštitúte všetko v poriadku a Joselinne bola spokojná. Jej spolubývajúca chodila na vyučovania a už nebola taká nepriateľská. Trávili spolu všetok voľný čas, Jossie ju strážila, ale nepovedala to priamo. Každopádne bola veľmi rada, že sa už toľko nehádali a viac si rozumeli.
Bol práve posledný vyučovací deň druhého týždňa v škole a posledná hodina sa chýlila ku koncu. Joselinne si usilovne zapisovala latinské slovíčka a ai sediaca pri nej znudene klopkala o stôl. Vtom ticho v triede prerušilo zaklopanie a do triedy vplávala Pascale, študentská pomocníčka.
"Prepáčte, mám tu malé oznámenie," odkašľala si a zatvárila sa dôležito, "zajtra sa koná výlet do mesta, všetky záujemkyne sa musia ešte dnes zapísať v hale. To je všetko, ďakujem," pozdravila sa a odišla. V tej chvíli nastal v triede hluk, dievčatá výskali a nahlas sa prekrikovali, na nejaké vyučovanie už nebolo ani pomyslenie, preto ich učiteľka pustila.
"Joselinne, zbieraj si tie veci rýchlejšie, lebo si to tá stará bosorka ešte rozmyslí a budeme tu sedieť dozajtra!"
"Čakaj, niekam mi padol ten papier.. aha tu je, tak môžeme ísť. Poďme najprv do haly zapísať sa na výlet."
"Ja na výlet nejde!" povedala Ai.
"Ale áno, ideš, obidve ideme."
"Tak počkať, počkať! Kedy sme sa dostali tam, že mi rozkazuješ?"
""Prepáč, ale chcela som tam ísť..."
"Tak choď."
"Ale bez teba nejdem."
"Si hlúpa, Joselinne! Ja na výlety nechodím nikdy, tak si kľudne choď sama, inak to budeš ľutovať," Ai sa rozbehla smerom k svojej izbe.
"Vážne ti to nebude vadiť?" zakričala Jossie za ňou, ale odpovede sa nedočkala, tak sa vybrala do haly. Pripojila sa k svojim spolužiačkam a všetky sa bláznivo začali prebýjať k miestu s listinami.
Ai došla do svojej izby a hodila sa na posteľ. Prekliaty výlet! Joselinne aj so svojimi kamoškami strávia celú nedeľu v meste a ona tu ostane sama. Ale kto za to môže? Nie, nie, rýchlo zamietla myšlienku ísť na ten výlet. Okrem toho, Rosemarine by jej to aj tak nedovolila...
Vstala, pevne rozhodnutá. Pôjde proste za Evelyn a presvedčí ju, aby ostala s ňou. Nemá ju moc rada, ale sama byť nemôže, to by nevydržala.
Cestou k Evelyn ju ale zadržala Rosemarine a zavolala ju do svojej pracovne. Čo môže chcieť? Ai to nechápala, riaditeľka ju predsa vždy volala, len keď mala problémy. Ai, nie riaditeľka.
"Madam, neviem, čo je to tentoraz, ale dopredu sa ospravedlňujem," prehodila znudeným hlasom.
"Niektoré veci sa nezmenia, však? No dobre, poď ďalej a zavri za sebou!" prikázala riaditeľka, keď Ai ostala stáť uprostred dverí.
"Zapísala si sa na zajtrajší výlet?" prešla k veci.
"Žiadne obavy, madam, neviem prečo, ale mala som pocit, že keby aj moje meno v zozname bolo, ja by som ostala tu."
"Tak to stačí, Ai prestaň tárať sprostosti. Chcela som ti povedať, že zajtra budeš s trénerkou Morganovou, dohliadne na teba."
"Madam, netreba na mňa dohliadať! Nemám päť rokov!"
"Je absolútne zbytočné hádať sa so mnou, drahé dieťa, proste ti neveríme. Áno, vyzerá to tak, že si so slečnou Joselinne rozumiete, že ste sa možno polepšila. Ale takéto ticho pred búrkou už poznáme a ja nechcem, aby sa stalo niečo, za čo by si dostala trest," Rosemarina sa naklonila k Ai, "takže zajtra ráno nastúpiš u trénerky. Niečo nejasné?"
Ai neodpovedala, len sa vytackala z miestnosti. Zavrela dvere a oprela sa o ne. Niekde v kútiku duše pocítila obrovskú radosť, ale upokojila sa a šla naspäť do izby. Ha, nech si Evelyn ide kam chce, vlastne bola rada, že ju neuvidí. Celý deň môže byť s Beatrice, to je oveľa lepšie, než sa otravovať s Evelyn alebo počúvať reči svojej spolubývajúcej. Bola šťastná ako už dlho nie, dokonca sa pristihla pri tom, ako si pobrukuje nejakú melódiu.