21. časť
Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)
"Tak ty ma takto čakáš?" prebudila trénerka Ai. Tá sa zľakla, ale Beatrice sa na ňu nehnevala, na tvári mala svoj typický srdečný úsmev. Ai sa začala naťahovať, zívala, potom si prikrývku vytiahla až po bradu.
"Taká mäkkučká posteľ. Už z nej ani nevyleziem, pekne tu zostarnem a zomriem," vrnela.
"To by sa ti páčilo, čo? Kde budem spať ja?"
"Sa posuniem.."
"Ani náhodou," trénerka z nej stiahla perinu a Ai sa stočila do klbka.
"Ale no taak! Je mi zima a chce sa mi spať!"
"Okamžite von z postele," smiala sa Beatrice, "takto sa tu vyvaľovať za bieleho dňa! Vstávaj, pôjdeš behať!"
"Čo pôjdem?"
"Behať! Inak ti Rosemarine prikáže vydrhnúť všetky schody v celej škole. Od toho som ju odhovorila, takto ťa budem môcť ľahšie skontrolovať a nebude to trvať celú večnosť...hádam."
"To nemyslíte vážne..." ale trénerka to vážne myslela.
"Umieram!" skučala Ai.
"Ešte máš tri kolá!" zakričala za ňou trénerka. Slnko už pomaly zapadlo a ony dve boli jediné dve postavy vonku; jedna stojaca na tráve a druhá v športovom úbore behala po dráhe. Bol čas večere, a všetci ostatní boli v jedálni.
"Ponáhľaj sa, lebo kvôli tebe nestihnem večeru!"
"A ja kvôli vám už nikdy nebudem chodiť," mlela Ai, "Ja už vážne nevládzem, zadychčaná po ďalšom kole sa hodila do trávy a ťažko odfukovala.
"Poďme, vstávaj! Ešte dve kolá!" naliehala Beatrice, "uvidíš ako rada zajtra pôjdeš do školy!"
"Nie.. Ja...už...fakt...nevládzem!"
"Lenivec! Ak sa hneď nezdvihneš, dám ti päť navyše!"
"To...určite...nemy-...nemyslíte vážne...nemôžte..."
"Tak a je to," vytiahla Ai na nohy, "ešte sedem kôl! Poďme, nebudem tu do rána!" trvala na svojom trénerka. Ai fňukala, že prečo jena ňu taká prísna, ale nepomohlo jej to.
Keď dobehla posledné zo siedmich kôl, Beatrice sa zberala do školy. Ai teda šla hneď do umyvárok vykúpať sa a prezliecť do nočnej košele. Večeru by aj tak nestihla, čo ľutovala, keď jej hlasito zaškvŕkalo v prázdnom žalúdku. Od raňajok nič nejedla.
Ani nevedela ako sa dovliekla do izby. Ísť po schodoch bol hotový očistec. Unavene sa zvalila na posteľ. Nohy ju pálili, aj keď bola zvyknutá na pohyb, toto bolo na ňu priveľa. Prečo je Beatrice zrazu taká?
"Ahoj, zlatko, kde si tak dlho?"
Ai ani nezdvihla hlavu a zašomrala:
"Čo tu chceš Mercedy?"
"Moje malé mačiatko. Čakám na teba. Tvoja podarená spolubývajúca dnes ide na oslavu, takže nás nebude nikto vyrušovať," sadla si k Ai na posteľ a hladkala ju zamyslene po vlasoch, "chýbala si mi."
"Ako som ti mohla chýbať? Trepeš kraviny."
"Nebuď vulgárna, mačička! Náhodou si mi chýbala, aj tá tvoja drzá papuľka mi chýbala, vieš? Nemala som sa o koho starať."
"Čože? Už ťa omrzelo starať sa len o seba?" pretočila sa na chrbát, "Mercy, neblbni, nikdy si sa o nikoho nestarala. Chce sa mi spať, tak mi daj pokoj!"
"Tak to teda nie!" Mercedy ju chytila za plecia a potriasla, "čo je zase s tebou?"
"Toto je moja izba, tak mi daj pokoj a odpáľ!"
Nato jej Mercedy vlepila facku.
"Ty malá cundra, takto sa so mnou nebudeš rozprávať!" zúrila, "budeš ma poslúchať!" Ai sa do nej pustila, ale Mercedy bola silnejšia. Mladi dievča nemalo šancu, tak si čoskoro dosiahla svoje.
