Poviedky od Elizabeth May

Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)

"Nechoď preč," Ai sa pritúlila k Mercedy.
"Hlupaňa, zachvíľu sa vráti tvoja spolubývajúca!"
"Keď sa jej tak bojíš, tak načo si sem chodila?" povedala uštipačne, potom plačlivo dodala:
"Nemôžeš teraz odísť a nechať ma tu samu!"
"Prečo by som nemohla? Vždy to tak robím."
"Mercedy, prosím, ostaň," prosila ju Ai.
"Miláčik, vieš, že ťa mám rada, ale čo som chcela som dostala. Prčo by som sa mala starať?"
"Ak teraz odídeš, tak už nikdy za mnou nechoď!"
"Tak to ty nerozhodnuješ," Mercedy prešla prstom Aiine pery. Vstala, nahádzala na seba šaty a rýchlo odišla.
Ai za ňou hodila vankúš.
"Krava!" zakričala. Potom sa zadívala na okno. Vonku zúrila letná búrka. Prestrašene sa schúlila pod perinou, mala malú dušičku. Prečo neskončí? A kde je Joselinne? Neznášala búrky desili ju.
Zablislo sa a zahrmelo a Ai až vykríkla. Vyskočila z postele. Nie, sama tu neostane. Hľadala svoju nočnú košeľu, ktorú z nej strhla Mercedy a v duchu sa snažila zabudnúť na búrku a radšej sa sústrediť na to, ako jej zmačkne tú navoňanú hlavu. Rýchlo sa obliekla a po špičkách vyšla z izby. Chodba bola tmavá, cez okná na konci nepresvitalo žiadne svetlo. Ozýval sa len neutíchajúci dážď a občas sa zablislo a zadunel hrom. Vtedy sa Ai spustila na kolená a vydesene si zakryla tvár. Potom znovu vstala a rozbehla sa po chodbe. Bežala cez celú budovu až k chodbe učiteliek. NAšla trénerkinu izbu a prešmykla sa dnu.
"Ai?" trénerka sedela pri horiacom krbe a čítala knižku, "čo tu robíš? Vieš, koľko je hodín?" prekvapene sa dívala na dievča so strapatými dlhými vlasmi. Vyzeralo vydesene. Vonku sa znova zablislo a Ai sa skrčila a zakryla si uši. Celá sa triasla. Beatrice odložila knižku a prešla k nej.
"Čo sa deje?"
"Neznášam búrky," plačlivo povedala a oheň z krbu sa jej odrážal na uslzenej tvári.
"Neboj sa, to je v poriadku," prihovárala sa jej upokojujúco Beatrice a vzala ju okolo pliec, "nič sa ti nemôže stať."
Ai sa trošku ukľudnila a pritisla sa k nej. Odmalička mala obrovský strach z búrok. Beatrice si sadla pred kozub do kresla a vzala si Ai na kolená. Tá sa schúlila ako ustrašené zvieratko.
"Zachvíľku to prejde," prihovárala sa jej trénerka a držala ju za ruku, "prečo si neostala v izbe?"
"Joselinne je na oslave a Mercedy ma tam nechala samu, sťažovala sa Ai. Beatrice sa radšej na nič nepýtala, nechcela ju ešte viac rozrušiť.

Po polnoci dážď trochu stíhol, a blesky sa ozývali už len zdiaľky. Búrka sa skončila. Trénerka oslovila Ai, ale tá len zamrmlala zo sna. Pomyslela si, že si ani nevšimla, kedy malá zaspala. Vzala ju na ruky a zdvihla sa z kresla. Aká je ľahučká. Uložila ju do svojej postele. Bola už moc unavená na to, aby ju odnielsa na jej izbu a zobudiť ju sa jej nepodarilo. Ľahla si z druhej strany. Ešte šťastie, že má takú veľkú posteľ, inak by kvôli tomu malému bojkovi musela psať v kresle.
Pohodlne si ľahla a otočila sa k Ai. Odhrnula jej vlasy z tváre a pousmiala sa. Dýchala úplne nečujne, skoro sa ani nepohla. Vyzerala tak mierne, keď spala.
Vtedy sa Ai trošku pohla a objala ju. Pritúlila sa k nej a spala ďalej. Beatrice sa prekvapene mykla, ale potom ju tiež objala. Keď to chceš takto, tak nech. Držala ju a usmievala sa sama pre seba. Cez deň to bolo také sebavedomé, pokrytecké a arogantné dievča, ale teraz vypadala tak skutočne. Bola taká bojazlivá, zraniteľná, potrebovala niekoho, kto ju bude ochraňovať pred jej vlastným strachom. Akoby jej zlé správanie bolo len volanie o pomoc, blesle Beatrice hlavou.
Ráno sa trénerka prebudila s prvými lúčmi slnka. Najprv sa čudovala, keď vedľa seba našla Ai, potom sa jej vybavila predošlá noc a búrka.
"Vstávaj, bojko," jemne sa jej dotkla a prekvapene stiahla ruku. Dievča bolo rozhorúčené, plytko dýchalo. Beatrice ju trochu drsnejšie prebrala.
"Ai, si v poriadku?"
"Ano," odpovedala, ale vôbec tak nevyzerala. Inak bledú tvár mala ružovkastú, oči sa jej neprirodzene leskli.
"Poď, odvediem ťa na ošetrovňu. Dajú ti lieky a bude ti lepšie."
"Nie, musím sa vrátiť na izbu," mrmlala, "musím ísť na vyučovanie, inak ma riaditeľka potrestá..." nebola s ňou rozumná reč, preto Beatrice šla sama pohľadať jednu z ošetrovateliek.