Poviedky od Elizabeth May

Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)

Ai sa prebrala. Kde to je? No vlastne je to jedno, bola taká unavená, že sa jej ani nechcelo premýšľať. Tak len ticho načúvala. Zdalo sa, že tu niekto nebol. A mal tu byť niekto? Nie, radšej nech sem nikto nepríde. Vyrušovali by ju a jej sa chce spať. Znovu zaspala.
Opäť sa prebudila o niekoľko hodín. Nevedela, koľko je hodín ani ako dlho tu už bola. Ale teraz tu nebola sama. Počula hlasy. Niekto sa rozprával. Sú strašne nahlas, zaúpela v duchu, nech sú ticho, bolí ma hlava. Prečo sa vlastne hádajú? Znelo to ako hádka...
Pootvorila jedno oko. Ležala na ošetrovni, tie postavy boli za závesom. Kto to je? Chcela to vedieť.
Pomaly, veľmi ťažko vstala. Bola nejaká slabá a mala pocit, že sa jej hlava rozletí na milión kúskov. Bosými nohami prešla k závesu a načúvala. O čom sa bavia? Z ich rozhovoru pochopila len to, že jedna chcela aby prišiel niekto, kto prísť nemohol a druhá vravela... čo vlastne vravela? Aby niekomu dali pokoj, že sa má zle. A tá prvá stále tvrdila, že si za to môže sama. Hrešila ju.
Jemne odhrnula záves a vykukla. Rosemarine a Beatrice! Ešte si ju nevšimli. Prečo sa hádajú? Bolí ju z toho hlava.
"Nehádajte sa, na ošetrovni sa nemôže kričať!" povedala zachrípnuto. Obe sa prekvapene zvrtli smerom k nej.
"Ai, máš byť v posteli," spamätala sa trénerka a rýchlo ju uložila naspäť. Potom jej dala napiť s hrnčeka, "ako sa cítiš?" pýtala sa ustarane.
"Slečna Morganová, prosím, odíďte. Musím sa s ňou zhovárať," prkázala prísne Rosemarine.
"Ale veď je ledva pri vedomí. Nemôžete ju teraz... Počkajte, kým na tom bude lepšie," odporovala Beatrice.
"Žiadam vás, aby ste okamžite opustili miestnosť," rázne povedala riaditeľka, "táto záležitosť sa vás nijako netýka! Ona niečo vydrží a navyše si nezaslúži žiadne ohľady!"
"To nemôžete!"
"Čo sa deje?" spýtala sa Ai trénerky, ignorujúc riaditeľku.
"Nič sa nedeje, chrobáčik. Bolo ti zle, tak si tu skončila."
"Slečna Morganová, ja vás varujem!"
"Ale Rosemarine, prosím vás,..."
"Okamžite!"
Beatrice rezignovane spustila ruky a odišla. Bolo jej zle z toho, že tam Ai musela nechať.
Rosemarine sa pustila do Ai:
"Dievčisko nepodarené, vieš koľko problémov si nám narobila? Skolabovala si a museli sme volať doktora z mesta. Vysoké horúčky, nevedel, čo to prežiješ. A za všetko môžeš ty a tvoja tvrdohlavosť! Najradšej by som ťa osobne zmlátila, že by si si to zapamätala..." Ai ju ticho počúvala, vedela, že riaditeľka myslí svoje slová úplne vážne. Len jej akosi nedochádzalo, že to mieri na ňu. Ach, tak strašne ju bolela hlava, tak si len pomaly uvedomovala, čo jej vlastne vraví. Ale bála sa jej. Nikdy jej nič neodpustila a teraz na ňu kričí.
Keď si už Ai začala myslieť, že zomrieť následkami choroby by oproti tomuto vôbec nebol taký zlý osud, zachránila ju ošetrovateľka, ktorá mierne, ale neúprosne vyhodila riaditeľku.
"Tak, konečne je tu ticho ako na ošetrovni má byť. A tu máme našeho pacienta. Už si mi tu chýbala, Ai, odvlani som ťa tu nevidela. Už som sa začínala báť, že tento rok si tu snáď nezriadiš svoju druhú adresu," Ai sa na ňu zazubila a potom dostala liek. Keď prestala krčiť nosom nad jeho horkou chuťou, spýtala sa ako dlho tu bude musieť ostať.
"Vieš, malá," prezývka jej odtala odvlani, "aspoň týždeň by si mala. Ale nebudem ťa tu zbytočne držať, môžeš ísť keď už budeš vedieť odísť po svojich. Však sa zas uvidíme."
"A je tu ešte niekto iný?"
"No áno, jedna nová tretiačka, Cora sa myslím volá. Ale nieže mi ju vydesíš!" varovala ju ošetrovateľka so zdvihnutým prstom. Ai s anjelským výrazom sľúbila, že ona určite nie. Aj tak ju nezaujímala, bola ťarbavá, tučná a trochu nahlúpla, tá Cora.
Prevalila sa na druhý bok a zavrela oči. Bola unavená, o chvíľu zaspala.