Poviedky od Elizabeth May

Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)

Beatrice šla pomaly do svojej izby. Dúfala, že Rosemarine bude na malú Ai brať ohľady. Bola na tom dosť zle, včera skolabovala, ani nedýchala a hrozila jej zástava srdca. Nikdy na to nezabudne, ako ju museli oživovať. Držala ju, bledú a nehybnú, a nevedela, čo má robiť. Tak veľmi sa o ňu bála a teraz je už v poriadku... veľmi jej odlahlo. Ale zdalo sa, že riaditeľke záležalo len na povesti školy. Najviac sa bála o to, že by dievča zomrelo, čo by si mysleli ostatní, že nevie ani odhliadnuť na žiačky. Bol by z toho škandál.
Vzdychla si. Prečo sa o ňu vlastne toľko stará? Nepatrila medzi najmilšie či najslušnejšie dievčatá, ale akosi si na ňu zvykla. Tá malá v sebe mala niečo zvláštne a obdivuhodné, bola zaujímavá a istým spôsobom záhadná. Aj keď ju poznala celá škola, v podstate o nej nikto nič nevedel. Beatrice sa rozhodla zistiť o nej čo najviac, aj pôvod jej správania. Nemohla si pomôcť, podľa nej to dievča nebolo vždy také, nemalo to v povahe.
V izbe si sadla za stôl a vzala si papier. Mala by napísať domov list, už to dlho odkladala. Ale nevedelo ju napadnúť ani o čom by im písala. V listoch vždy vyrozprávala, čo sa jej stalo, pripojila nejaké veselé príhody a spýtala sa, čo nového. No teraz jej po rozume behalo len dievča... A čo je zlé na tom? Napíše im o nej. Oprela sa a rozmýšľala nad tým. V duchu videla mamku, ako sa smeje na jej príhode so stromom, ocko by určite zavrtel hlavou nad tým, že sa nechala nahovoriť. Na svojich rodičov vždy dala, bola ich jediné dieťa a mali veľmi blízky vzťah. Nikdy na ňu neboli prísny, boli starší, ale nie konzervatívni. Typický vidiecky manželský pár, neboli najbohatší, ale zato čestní, milí, úprimní a mali veľa priateľov. Beatrice vždy rada spomínala na svoje detstvo, ktoré s nimi prežila a nikdy im neprestane byť vďačná.
Znovu sa nahla nad budúci list. Na bielom papiery svietili len slová Drahí rodičia,. Vzdychla si a namočila pero do atramentu. Buď to napíše teraz alebo nikdy! Zaťala sa a o pár minút mala napísaný list. Písala v ňom o tom výlete, o dievčati a o tom, ako sa o ňu bála, keď ochorela. Vynechala veľa vecí, nechcela im písať o tom, aké tu dievča bolo, proste opísala len to, ako ju videla. Nakoniec pripojila niečo o zimných prázdninách kedy sa uvidia a pár otázok. Spokojne list dala do obálky a odložila pero. Tak, dnes už žiadne listy písať nebude.
Vzala si knihu a urobila si pohodlie pred kozubom. Aká bola rada, že ho tu má. Znova. Otvorila si knižku a našla, kde skončila.
Keď už ale ôsmy raz čítala ten istý riadok, vzdala to. Odložila knižku a prechádzala sa po izbe. Čo teraz - mala by ísť pozrieť Ai alebo radšej nemá provokovať riaditeľku? Zrazu nemala nič rozumné na práci, aj keď predtým nič nestíhala. Myslela PREDTÝM? Pozastavila sa. Predtým - čo tým myslela. Predtým ako sa spriatelila s Ai, predtým ako ju tak dobre spoznala, predtým ako si ju obľúbila. Ale kedy to začalo? Tým výletom alebo skôr? A čo vlastne začalo... Veď sa len trochu spoznali, ale to nebola celkom tak pravda. Dievča si všímala dávnejšie, vlastne už vlani. Takže jej ani neprišlo nejak neprirodzené, že sa s ňou mohla rozprávať, starať sa o ňu, ochraňovať ju... potriasla hlavou. Prečo takto uvažuje? Bola zmätená. Mala by si rozhodne prevetrať hlavu a prestať vidieť duchov!
Vzala si bežecký úbor a šla von. Rada behala, keď sa chcela zbaviť myšlienok na niečo, s čím v tej chvíli aj tak nemohla pohnúť. Vonku bola už tma a príjemne chladno. Vybrala si trasu cez les až k vzdialenej hradskej, pretože to dnes videla na dlhý beh. Ale keď sa po skoro dvoch hodinách vyčerpaná vrátila, nepremýšľala o Ai o nič menej ako predtým.