Poviedky od Elizabeth May

Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)

"Tak ako sa má môj drobček?"
"Zle, včera ma nikto nenavštívil!"
"Rosemarine to nedovolila."
"A kto ju poslúcha?"
"Ty by si mala."
"Moja drahá, ja neposlúcham nikoho."
"Ai, vyzeráš dobre."
"Ďakujem."
"Už ti očividne nič nie je."
"Je. Umieram od nudy."
"Prišli sme ťa zachrániť," povedali Mercedy a Jasmine naraz.
To určite, pomyslela si Ai, ale nahlas odpovedala:
"Sorry, ale sľúbila som trénerke, že budem dobrá."
"Povedala si, že neposlúchaš!"
"Ale sľuby plním."
"Odkedy?!"
"Dobre, neplním. Ale tiež nerobím nič, čo sa mi nechce. A teraz sa mi nechce s vami zdrhnúť tak tu pekne ostanete ako poriadna návšteva a budeme sa rozprávať a potom, keď nabudúce prídete, donesiete aj Emily s jej skvelými koláčikmi."
"JA mám lepší nápad," Mercedy jej prešla ukazovákom po líci, "môžeme sa zabaviť."
"Nie, dík," odtiahla sa Ai.
"Čo ti je?!"
"Nič."
"Tak prečo sa nebavíš? No tak, Ai!"
"Bavte sa bezo mňa, ja sa nechcem baviť na váš spôsob. Inak ma Rosemarine s najväčším potešením vyhodí zo školy..." poslednú vetu povedala sotva počutelne.
"Ai, to nám nemôžeš spraviť," chechtala sa Jasmine, "inak ťa unesieme," žartovne jej vyhrážala.
"Nie, fakt. Dajte mi pokoj," vyhodila ich Ai.
"Poď, Jasmine, nesmieme ju tak unavovať, je chorá. Hrať sa budeme, keď bude v poriadku," žiarivo sa usmievala, "skoro sa uzdrav!" Vzala Jasmine za ruku a odkráčala, skoro sa pri chôdzi vznášala. Ty pická Mercedy, vždy musí byť víťaz, pomyslela si Ai a zavŕtala sa do perinky. Zavrela oči a spokojne vrnela. Aká pohoda.
Niekto si sadol na kraj jej postele.
"Ahoj!"
"Ahoj, Cora," povedala Ai znudeným hlasom.
"Ty ma poznáš? Ako sa voláš?" pýtala sa tučná Cora veselo.
"Ja? Jessica," zaklamala Ai.
"Ešte som o tebe nepočula," zamyslelo sa dievča. Zato tvoja váha je legendárna, v duchu sa uškrnula Ai.
"Mala si tu návštevu?"
"Ano, Mercedy a Jasmine."
"Mercedy Rosewaterová? Vy sa poznáte?" Keby sme sa len poznali.
"Trochu."
"Ona je skvelá. To, ako vie hrať tenis... Je tak elegantná..." rozplývala sa Cora.
"Aspoň niečo jej ide," sucho odvetila Ai.
"Prečo bola za tebou?"
"Cíti vinu."
"Vinu?" Cora vypleštila oči.
"Ano, kvôli nej tu trčím a nudím sa," povedala jej Ai uštipačne. Cora nevedela, čo jej na to odpovedať, tak len zašomrala, že ide do postele.
Netrvalo dlho a Ai mala znovu návštevu, tentoraz za ňou prišla riaditeľka. Fuu, toľko lásky, prevrátila Ai očami, mimochodom, kto mi vysvetlí, prečo všetko, čo začína rose, sa vždy končí problémami?.
Cora nad tým vrtela hlavou, nevedela, čo Rosemarine môže chcieť. Ona, tak ako väčšina dievčat, sa ešte s riaditeľkou ani nerozprávala, videla ju len prákrát. Jessica musí byť veľmi dôležitá, keď za ňou príde osobne. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou načúvať, o čom tak môžu hovoriť, ale zamietla ju.
Keď riaditeľka odišla, Cora znova prešla k Ai.
"Jessie? Čo tu chcela riaditeľka?"
"To nie je tvoja vec," nervózne na ňu vyletela Jessie.
"Čo je to tu za večierok?" vpálila dnu ošetrovateľka.
"Nič, Cora už ide preč, však, Cora?" prehodila Ai, ale Cora sa nevzdávala a snažila sa niečo dozvedieť od ošetrovateľky.
"Nebuď zvedavá a maž do postele," odpovedala jej prísne a odtlačila ju preč a otočila sa k Ai, "a ty tiež. Zajtra môžeš ísť preč, ale dovtedy ma budeš poslúchať!"
Cora namrzene pozerala do stropu. To dievča, tá Jessica. Nikdy o nej nepočula, nemohla teda byť taká obľúbená. Ona vie vždy všetko najzaujímavejšie (nepovie rovno, že je riadna klebetnica, čo strká do všetkého nos). A navyše je hrozne protivná. Ako je možné, že ona mala už dve návštevy, zatiaľ čo o ňu, Coru, sa nikto nezaujíma? No a keby len takú návštevu. Najprv Mercedy Rosewaterová, asi najobľúbenejšie dievča školy, a riaditeľka, ktorá sa nikdy o žiačky osobne nezaujíma. Na tej Jessice je čosi divné..
Keď večer zhasli svetlá a ošetrovateľka tiež odišla, Cora sa znovu prikradla k Ai.
"Jess, spíš?"
"Pána, Cora, čo zas chceš? A nehovor mi tak!" dodala nazlostene. Nemala najmenšiu chuť zase sa dohadovať s tým nahlúplym, všetečným dievčaťom.
"Prečo tu bola Rosemarine?" No super, zas sa pýta sprostosti, hnevala sa Ai. Kedy sa jej konečne zbaví?
"Odpáľ! Koľkokrát ti mám ešte hovoriť, aby si mi dala pokoj? Spýtaj sa JEJ, na čo tu bola," uštipačne ju odbila. Želala si zaškrtiť tú jej dotieravosť.
"To, ona by mi to nepovedala," hlúpo poznamenala Cora. Ale nehovor, pomyslela sa Ai.
"Jessie, prosím, nikomu to nepoviem."
"Nepovieš. Lebo nebudeš mať čo vykecať! A prestaň mi tak hovoriť, lebo sa s tebou nebudem baviť."
"Ale, no tak, Jessie!" skúsila ešte naposledy.
"A máš to! Nebavím sa s tebou," otočila sa od nej, "hlupaňa!" dodala.
"Protiva," nazúrená Cora sa so slzami v očiach presunula k svojmu lôžku. Rozhodla sa nerozprávať sa s tým odporným malým dievčaťom, nech si skysne od nudy. Ju to zaujímať nebude, ani keby za ňou prišli všetci dôležití ľudia sveta, neprehodí s ňou už ani slovko.
Bola spokojná so svojím rozhodnutím, Keď zaspala, snívalo sa jej, ako Ai alias Jessice JU prosí, aby jej mohla vyrozprávať, o čom sa rozprávala so španielskym kráľom (v tom sne bola jeho dcéra), a Cora ju domietala a smiala sa jej.