26. časť
Pozn.autorky: Postavy aj príbeh je kompletne vymyslený a akákoľvek podoba je čisto náhodná... ;o)
Na ďalší deň doobeda sa na ošetrovni zastavila Beatrice. Našla tam Coru sediacu na posteli, niečo si čítala.
"Ahoj, Cora, kde je Ai?" spýtala sa jej. Nech sa obzerala akokoľvek, bola tu len ona a tučná Cora.
"Ai? TAká tu nie je. Som tu len ja. Bola tu ešte Jessica, ale ráno odišla."
"Aká Jessica?" čudovala sa trénerka.
"Neviem, taká malá, protivná, s dlhými tmavými vlasmi," zamyslene sa škrabkala na hlave. Beatrice sa pousmiala.
"Tak Jessica, čo? To ti povedala ona alebo niekto iný?"
"Ona."
"To je potvora," zasmiala sa Beatrice, "a ako sa chovala tá tvoja Jessica?"
"No nochcela mi nič povedať, je strašne cynická," Cora sa tvárila akoby práve zhltla citrón, "tvárila sa dôležito."
"Z toho si nič nerob, ona z toho vyrastie," Cora nechápala Beatricin úsmev. Až neskôr sa dozvedela pravdu, keď svojej priateľke na chodbe ukazovala: "Aha, to je tá protivná Jessica, ako som ti o nej hovorila," a ona jej prekvapene povedala: "Ale to nie je žiadna Jessica, to ja Ai Matosiniosová, veď vieš, tá..." a Cora na ňu pozerala ako keby ju videla prvý raz v živote.
Preteraz si to ale trénerka nechala pre seba a odišla pohľadať malú. Našla ju... kde inde ako vo svojej izbe.
"Ty si poriadne poplietla to dievča," hrešila ju naoko, ale prezradilo jej šklbanie kútikmi úst. Ai vedela, že myslí Coru a len sa spokojne škerila.
"Bola som poslušná. Čo záleží na tom, že som tej zvedavej nepovedala všetko?" povedala zvonivo.
"Chúďa Cora. Ty sa teda vieš vynájsť, zakážem ti jedno a vymyslíš si niečo iné," Beatrice sa jej otočila chrbtom aby zakryla, ako sa škerí. Ai k nej pristúpila a začala jej ťukať na plece.
"Nič zlé som neurobila, ona nepochopila, to je jej chyba," povedala šťastne a stále neprestala klopkať trénerke po pleci. Tá sa rýchlo zvrtla a chytila Ai ruku.
"Ee, nesmieš," prikázala ako malému dieťaťu, oči jej veselo svietili. Ai ale pokračovala, šťuchala ju do pleca druhou, voľnou rukou. Chvíľu sa naťahovali, trénerke sa nakoniec podarilo chytiť jej aj druhú ruku. Pevne, ale jemne držala Ai za tenké zápästia.
"Tak a čo teraz?" smiala sa jej.
"Ešte ste nevyhrali," Ai sa postavila na špičky a prekvapenú trénerku pobozkala. Tá ju hneď pustila a odstrčila. Šokovane na ňu hľadela. Ai sa zľakla, že spravila chybu. Zvesila hlavu, z očí jej vyhŕkli slzy.
Beatrice bola trošku mimo, ale vlastne jej to až tak nevadilo. Nesmela nechať Ai smutnú, nerada ju tak videla. Objala ju a utešujúco sa prihovorila.
"Hádam teraz nebudeš plakať, srdiečko. No tak, prestaň, ja sa nehnevám," Ai na ňu pozrela a ona jej palcom utrela slzy, "to je v poriadku." Ale Ai nechcela, aby si myslela niečo špatne.
"Ja... cítila som to tak," povedala skoro zúfalo.
"Pri ostatným to tiež tak cítiš?" dívala sa jej do očí. Ai pokrútila hlavou a Beatrice jej verila. Objala ju a schovala si tvár do jej vlasov.
"Moje dievčatko," zašepkala jej. Ai sa k nej chvíľu túlila, potom sa od ne vymanila. Pozerala jej do očí a pritom jej prstom prešla z líca najprv po spodnej, potom po hornej pere. Jemne naklonila hlavu na bok, privrela oči a opäť spojila svoje pery s jej. Tá jej tentoraz bozk oplatila, i keď nesmelo. V tomto bolo dievča oveľa skúsenejšie, nerada si priznala Beatrice. Tiež mala pocit, že nie je rozdiel medzi bozkávaním chlapca a dievčaťa. Akurát Ai bola jemná, Beatrice mala pocit, že by jej mola ľahko ublížiť. Ai sa od nej odtrhla a zavesila sa jej okolo krku. Vyzerala ešte drobnejšie, keď stála na špičkách, aby dočiala. Odhrnula jej vlasy a jemne jej prešla perami ucho. Beatrice sa zachvela, páčilo sa jej to. Malá potvorka, pomyslela si, tá vie, čo robí. Objala dievča okolo pása. Bola taká útla..
"Ai, hrozne sada by som s tebou ostala, ale mám povinnosti," pevnejšie ju objala, "pekne ma tu počkáš ako dobré dievčatko a ja sa vrátim čo najskôr, áno?" odišla. Ai sa zvalila do kresla. Tak veľmi sa bála, že ju odmietne alebo si bude myslieť, že pri svojej arogancii tentoraz mieri len trochu ako na nejaké náhodné dievča. Ale ona jej verila. Premýšľala, či to všetko nebol len sen.
