Poviedky od Elizabeth May

"Tia, zlatíčko, počkaj ma tu, len si niečo musím zariadiť. Tak si pekne sadkaj a počkaj ma tu. Nikam nechoď, áno?"
"Áno," asi päťročné dievčatko s dvoma copíkmi zviazanými belasými mašľami si poslušne sadlo do kresla na recepcii hotela a čakalo. Húpalo nohami, olizovalo veľké farebné lízatko a rozhliadalo sa po veľkej hale. Bol to jeden z tých parádnych hotelov, ako o nich hovorievala Susannah. Mozaiková dlažba, stĺpy z ružového mramoru, steny obložené drevom, veľké schodisko s červeným kobercom a v strede vysokého stropu obrovský kryštálový luster. Pred hotelom stáli samé veľké drahé autá, športiaky a limuzíny, vystupovali z nich vznešené dámy a galantní páni, a za nimi šli hoteloví poslíčkovia v krásnych červených uniformách so zlatými gombíkmi a niesli im batožinu. Recepčné za mohutným pultom z tmavého dreva dvíhali pozlátené telefóny, dávali obyvateľom hotela karty od izieb a naširoko s usmievali. Tia si pomyslela, že Susannah by jej určite dovolila nosiť takú čiapočku, akú mali ony. Spýta sa jej, keď sa vráti.
"Čakáš tu na niekoho?" malá si ani nevšimla jedného poslíčka, čo k nej podišiel. Pozrela naňho skúmavým pohľadom a jeho len tak mimochodom napadlo, že na takého malého šmolka má až priveľmi dospelácky pohľad. Potom pomaly prikývla a spýtala sa, či aj on. Usmial sa na ňu, postrapatil jej vlasy a odišiel.
Ešte chvíľu sa za ním dívala, potom opäť presunula pozornosť k vchodu. Práve ním vchádzala vysoká blondýna v drahom bielom kožuchu, za ňou šli traja svalnatí muži v oblekoch a vzadu sa tlačil hlúčik ľudí s fotoaparátmi a kamerami. To si malá ani nevšímala, upútal ju totiž malý krémový psík, ktorého tá elegantná dáma niesla na rukách. Bol to chlpatý psík s ružovým obojkom a mašličkou.
Vykočila z kresla a bežala k tej dáme. Postavila sa priamo pred ňu, ukázala na psa a spýtala sa.
"Môžem pohladkať vášho hava?"
Všetci v hotelovej hale zastali a dívali sa na malého odvážlivca. Muži v oblekoch už-už vykročili, ale pani v kožuchu ich zastavila a nahla sa k malej. Usmiala sa, ako by práve počula milý vtip a vložila psíka do nedočkavého náručia dievčatka. V tej chvíli sa fotografi nahrnuli do hotelovej kaly a začali zúrivo fotografovať.
"Môžeš na Sephiho dať pozor, kým sa zaregistrujem," a malá, nevšímajúc si ostatných, položila psa na zem a utekala za ním. Bežali ku schodom, tam si pes sadol, vyplazil jazýček a díval sa na ňu. Sadla si k nemu a strčila mu pred ňufák svoju lízanku. Smiala sa, keď ju začal olizovať.
"Tia, kde si, Tia?" v rozruchu haly malá sotva volanie začula. Mladá žena v rifliach a jednoduchom tričku ju konečne zbadala a rozbehla sa k nej.
"Tia, hľadala som ťa. Prečo si neostala na mieste? A to je čo?" ukázala na psa.
"To je Sephy, mám ho strážiť."
"Tak to nie, mladá dáma, hneď ho pôjdeš vrátiť!"
"Ale tá teta povedala..."
"Nie, Tia, bež ho vrátiť. Ponáhľame sa," poobzerala sa nervózne po hotelovej hale. Tia si to nevšíma, ale ona tie pohľady nemohla ignorovať. Pohľady boháčov, ktorých aj najmenší doplnok niesol meno slávneho návrhára, boháčov, ktorí na ľudí jej typu pozerali zvrchu.
Malá otrčila spodnú peru, ale šla psíka vrátiť. Cez zástup zvedavcov sa pretlačila k pultu, kde práve pani v kožuchu niečo podpisovala. Zaťahala ju za rukáv a podala jej Sephiho.
"Prepáčte, teta, ale už nemôžem Sephinka strážiť, Susannah povedala, že sa ponáhľame," zakývala jej a utekala ku vchodu, kde stála Susannah a neveriacky sa dávala. Hádam to nebola... Potriasla hlavou.
"No poď, ty malá nezbednica," vzala Tiu za ruku a spolu vyšli z príjemnej haly prepychového hotela do ruchu ulíc veľkomesta.